Metzenseifner Homerschmied

Water and Iron in the Golden Valley

Môj prvý rýľ som dostal ešte ako chlapec. Môj starý otec Ander z Keceroviec mi ho podal v záhrade s vetou, ktorá mi v pamäti uviazla dodnes: „Kedz chceš veľo zrobic a še nenarobic, ta mušiš mac ryľ z Medzeva“. Môj druhý starý otec, veľký moralista z Tvrdomestíc, mi zas prizvukoval „Na hovno vercajk, na hovno robota, synko môj“.  Rady oboch som si zobral k srdcu, čo sa mi v živote viac krát oplatilo.

Na myšlienku navštíviť po dlhých rokoch Medzev a pozrieť sa ako sa zmenili miesta mojej mladosti ma priviedol pohľad na ten môj starý medzevský rýľ.  

Do hámra pána Brostla v Nižnom Medzeve - v obci starej rovnako ako archaický nemecký dialekt, ktorý tu stále žije – sme prišli v zime. Potok vytekajúci z tajchu pri hámri bol zasnežený, takmer zamrznutý, vodná hladina tiež, rovnako aj strecha hámra. Len chodník k dverám bol čerstvo odmetený. Pán Brostl nás čakal pri bránke.

Prvé, čo ma pri vstupe do hámra zasiahlo, neboli stroje, ale pachy. Pach studeného železa a kyslého popola z uhlia sa miešal s vôňou vlhkej, stáročiami udupanej hlinenej podlahy.

V slabom svetle a tichu na nás hámor so svojimi dvoma čiernymi ohniskami a všade rozloženým železným náradím pôsobil nehybne. Studený vzduch, vyhasnuté ohne a stáročia staré stroje v nás vyvolávali pocit, akoby sa tu čas zastavil už dávno. Len ťažko sa dalo predstaviť, že toto miesto ešte niekedy môže ožiť.

Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď kováč založil oheň.

Oheň zmenil náladu, priniesol pohyb a teplo. Hámor ožil. Sadli sme si ku káve a v medzevských železných kliešťach, ktoré sa tu po generácie používajú na pečenie slaniny, sme upiekli šunku s vajcom. Studené pachy definitívne ustúpili vôni jedla, kávy a kováčovej cigarety. Pri jedle nám rozprával históriu miesta a príbeh svojej rodiny. Hovoril o prastarom otcovi, ktorý hámor kedysi kúpil, o svojej každodennej práci vo fabrike v meste i o deťoch, ktoré toto miesto dôverne poznajú, no ich životy už smerujú inam.

„Tento hámor má dnes približne štyristo rokov. Môj dedo ho spolu so švagrom kúpili v roku 1936. Obaja boli kováči.

Dedo sa narodil v roku 1900. Kováčom sa stal ako štrnásťročný chlapec a pri remesle zostal až do osemdesiatštyroch rokov. V tomto hámri pracoval štyridsaťosem rokov, s výnimkou piatich rokov strávených na nútených prácach v Sovietskom zväze, kam ho vo februári 1945 ako etnického Nemca odviezli Rusi.

Jeho spoločník a švagor mal menej šťastia. Po vojne ho poslali odstraňovať míny v priesmyku Dukla. Do hámra sa už nikdy nevrátil.“

Počas najväčšej konjunktúry na konci 19. a začiatku 20. storočia pracovalo v Medzeve 106 hámrov s takmer dvesto ohniskami. V doline Goldseifen, kde stojí aj hámor pána Brostla, ich bolo dvadsaťsedem.

Všetky poháňal jediný potok. Množstvo energie, ktoré mal ktorý hámor k dispozícii, záviselo od veľkosti jeho tajchu a od množstva vody, ktoré dokázal zadržať. Voda bola vzácna a bolo potrebné využiť každú kvapku.

Hámre preto nezačínali pracovať naraz. Najprv vypustili vodu v najvyššie položenom hámri. Keď prúd dorazil nižšie, mohli začať pracovať ďalší. Voda tak postupne zostupovala dolinou od jedného hámra k druhému.

„Keď začali kuť hore, vedeli sme, že o chvíľu bude voda aj u nás.“

Tam, kde bol prietok menší, sa vyrábali ľahšie nástroje – motyky, motyčky a záhradnícke náradie. Hámre s väčším prísunom vody si mohli dovoliť kovať ťažšie výrobky, ako boli lopaty, rýle či lemeše.

Nakoniec začal hovoriť o zvuku, ktorý kedysi každé ráno napĺňal dolinu Goldseifen. Najprv bolo počuť buchar v najvyššie položenom hámri. Potom ďalší. A ďalší. Zvuk kladív a nákov postupoval dolinou spolu s vodou, od jedného hámra k druhému.

Keď začal pracovať, rozhovor musel skončiť.

Buchot veľkého vodou poháňaného kladiva nedovolil hovoriť; zostalo len pozorovanie. Videli sme, ako pod jeho rukami vzniká rýľ. Kuje ho z jedného kusa železa, s presným rytmom,tichou sústredenosťou a pokorou. “Našou poslednou operáciou je zhutňovanie nástroja pod bucharom pri teplote už len dvesto stupňov. Toto kalenie na vzduchu dá nástroju vlastnosti, ktoré sa ináč dosiahnuť nedajú.

"Ľudia vedia čo je to kvalitný počítač alebo auto ale zdá sa, že vzťah ku kvalitnému pracovnému nástroju na obrábanie pôdy sa už stratil”

Kované náradie – tie rýle, motyky a lopaty – boli dôvodom, prečo hámre po stáročia prosperovali. A zároveň sú dôvodom, prečo takmer zanikli. Konkurovať priemyselne vyrábanému náradiu, vystrihnutému z plechu bez kovania a kalenia, bolo nemožné. Z väčšiny hámrov sú dnes technické pamiatky alebo ruiny.

“Od deväťdesiateho roku sme mali vybudovanú stabilnú klientelu a brali nám výrobky  z rúk ešte za horúca. Do roku 2005 uživil tento hámor sedem rodín. Dnes som tu sám a musel som zobrať ešte aj iné zamestnanie.”

Keď neskôr so zadostučinením vbíjal do ešte horúceho železa rodinný znak „B“, bolo jasné, že puto k tomuto miestu v ňom zostalo rovnako silné, ako bolo v jeho otcovi a starom otcovi. Hámor Brostlovcov vďaka nemu stále žije. Stále tu horí oheň, búcha kladivo a pečie sa slanina.