I Had Time and Money. Now I Have Horses

A conversation with Pavol Baláž about horses, craftsmanship, and a life that cannot be postponed.

Nenápadná odbočka z hlavnej cesty, veľká rampa a za ňou oplotené zasnežené výbehy, niekoľko budov a cez údolie výhľad na zasnežené Tatry. Keby vo výbehoch nestáli kone, len ťažko by sa dalo uhádnuť, na čo toto miesto vlastne slúži. Podľa nich si však každý návštevník môže byť istý, že prišiel správne. Zasvätenejší medzi nimi spoznajú lipicany, čo ich ubezpečí, že práve vstupujú do sveta kočiarových koní.

Vystupujeme z auta do iskriacej zimy. V jednom z výbehov stojí na pozadí dopoludňajšieho slnka kôň a z jeho horúceho dychu stúpajú kúdele pary. Takmer otrepaná romantika, no napriek tomu sa neubránime pocitu, že nás čaká niečo výnimočné.

Pána Baláža spoznáte už z diaľky podľa jeho typickej chôdze. Je preňho rovnako charakteristická ako hrubý vlnený sveter, ktorý nosí. Víta nás pokojne, no s istou dávkou opatrnosti. Táto počiatočná rezervovanosť však netrvá dlho.

Čím viac času v jeho spoločnosti trávime, tým jasnejšie sa ukazuje, že stojíme pred človekom, od ktorého je hodno prijať radu.

Ozdobné mreže s motívom konskej hlavy, vlastnoručne zhotovené postroje, historické kočiare, akvarely v dielni či police plné trofejí prezrádzajú, že všetko okolo nás vznikalo s rovnakou dávkou remeselnej zručnosti, vytrvalosti a zanietenia.

Pavol Baláž je v jednej osobe špičkový tréner záprahových koní, úspešný športovec – kočiš záprahu, výrobca postrojov a ďalších výrobkov z kože, jediný majiteľ najväčšieho múzea kočiarov na Slovensku a kočiš, ktorého môžete stretnúť na Štrbskom plese, kde v zime aj v lete vozí turistov so záprahom svojich dvoch bielych lipicanov. Hádajte, ktorá z týchto činností predstavuje jeho najdôležitejší príjem.

To je pohľad zvonku. Komentár, ktorý si vypočujeme počas návštevy, však dáva tušiť, že zvnútra je to človek rovnako tvrdohlavý a zaťatý, ako vnímavý a mimoriadne citlivý.

Aj keď je dnes slnečný deň, mráz lezie za nechty. O to radšej nakoniec prijímame pozvanie na teplé kakao v jeho dielni, ktorá je zároveň hosťovskou izbou. Práve tam vznikol nasledujúci rozhovor.

Prvý krát ste sa stali majstrom Slovenska už ako osemnásťročný. Nie je to v záprahovom športe priskoro?

No, už je to takmer tridsať rokov a niektorí kolegovia mi to dodnes nevedia odpustiť. (smiech)

Jazdiť som začal ako štrnásťročný. Najprv som sa o kone iba staral a pomáhal jazdcom, ktorý už súťažili. Keď starší kolegovia videli môj záujem, navrhli mi, aby som to skúsil aj ja. Tak som začal súťažiť. Na ich nešťastie celkom úspešne. (smiech)

Ste úspešný športovec a tréner športových koní. Vaše kone, ktoré ste trénovali pre iných vyhrali dvakrát aj majstrovstvá sveta. Zoznam úspechov z majstrovstiev Slovenska a Európy by bol dlhý. Načo by ste chceli upozorniť mladých ľudí na Slovensku, ktorí snívajú o kariére trénerov športových koní.

Aby sa koňom nevenovali (smiech).

Ale vážne. Dnes je už veľmi málo mladých ľudí, ktorí majú potrebnú vytrvalosť. Pri koňoch nejde len o šport. Ide o každodennú starostlivosť, disciplínu a pravidelnosť. Kôň nie je hokejka ani bicykel, ktoré môžete odložiť do kúta a vrátiť sa k nim, keď máte čas. Kone vás potrebujú každý deň.

Neuvažovali ste o tom, že by ste sa okrem trénera koní venovali aj trénovaniu budúcich jazdcov?

Áno, myšlienka je to dobrá. Vyžaduje si však nevyhnutné zázemie, hlavne jazdeckú halu, ktoré bohužiaľ zatiaľ k dispozícii nemám.

V stajni máte veľkými písmenami napísané „Mal som čas a peniaze, teraz mám kone.“. Dá sa tomu rozumieť aj tak, že keby ste mali možnosť vrátiť čas späť, tak by ste svoj život už nemuseli zasvätiť práve koňom?

Nie. Tá veta je skôr žart.

Kone mi síce zobrali veľa času aj peňazí, ale zároveň mi dali životný smer.

Ku koňom ma priviedol aj môj zdravotný stav. Dlhé roky som zápasil s rôznymi ochoreniami a kone sa stali mojím svetom. Niekedy je to samota, inokedy krásne chvíle. Keďže sa sám pohybujem ťažšie, kone mi dávajú pocit pohybu, rýchlosti a slobody. Vďaka nim sa môžem realizovať aj v športe.

Tento svoj nový, ešte nedokončený areál ste postavili na mieste bývalej čistiarne odpadových vôd. Prečo ste sa rozhodli investovať svoje peniaze práve na tomto mieste.

Prešiel som veľa miest, kde by som mohol realizovať svoje predstavy. Niektoré boli vhodnejšie, iné menej. Rozhodujúca však bola cena.

Areál bývalej čistiarne odpadových vôd bol po ukončení prevádzky pre vodárenský podnik skôr problémom než majetkom. Spoločne s vodárňami sme pôvodné betónové nádrže zasypali a pripravili územie na nové využitie. Všetko ostatné, čo tu dnes návštevník vidí, vznikalo postupne už v mojej réžii.

Vaše stajne, pracovné priestory i samotné múzeum kočiarov sú vybudované výtvarne veľmi citlivo a zariadené s veľkým dôrazom na detail. Čo je dôvodom týchto Vašich nadštandardných estetických potrieb?

Doteraz som vlastnými rukami vybudoval osem stajní. Aj keď som pracoval pre iných, vždy som sa snažil vytvoriť si prostredie, v ktorom by som sa cítil dobre nielen pracovne, ale aj esteticky.

Dlhé roky som zhromažďoval rôzne predmety s nádejou, že ich raz využijem vo vlastnej maštali. Mám rád umenie, staré veci a históriu, na ktorú sa dnes často zabúda. Takéto veci ma priťahovali odmalička.

Dizajn kočiarových postrojov, ktoré šijete je Váš vlastný alebo vyrábate repliky pôvodných vzorov?

Je to môj vlastný dizajn. Pri jeho tvorbe ale vychádzam z poznatkov a skúsenostízískaných pri rekonštrukcii historických postrojov.

Vaša zbierka zahŕňa desiatky kočiarov a stovky ďalších exponátov. Načo ste sa pri jej tvorbe zameriavali? Čo je pre ňu charakteristické?

Zbierka je zameraná na koče a kočiare, ktoré sa používali v tejto časti Slovenska, v minulosti Rakúsko-Uhorska.

Okrem dnes už zaniknutých výrobcov z nášho územia napr. z Kežmarku sa tu používala technika z Poľska a Maďarska ale aj známe kočiare českej Tatra Kopřivnice vyrábaných nie len v Čechách ale aj v jej pobočkách vo Wroclavi a Viedni.

Túto zbierku kočiarov plánujete ešte rozširovať a dopĺňať alebo sa budete venovať už len aktivitám súvisiacim s expozíciou jestvujúcej zbierky?

Oficiálne, teda pred manželkou, už zbierku rozširovať nebudem. (smiech)

Ak mi však priatelia nejaký koč darujú, neodmietnem ho. (smiech)